Vízia muža vs. vízia rodiny 1. diel

Autor: Jozef Mihališin 6. 11. 2020

VÍZIA MUŽA vs. VÍZIA RODINY 1. diel

Sedím medzi staršími mužmi v domove dôchodcov a naslúcham ich životným príbehom. Dôvodom je, že som chcel zažiť to, čo som vídaval vo svete mimo západnú kultúru a chcel som vidieť ako reflektujú svoj prežitý život starší muži u nás na Slovensku.

Starší vo svete, kde som bol, inšpirujú mladších cez rozprávanie príbehov, legiend a mýtov.

Vo svete som sa stretával často s tým, že starší inšpirovali mladších cez rozprávanie vlastných príbehov ale aj príbehov, legiend a mýtov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie. A mladší naslúchali týmto príbehom s otvorenou pusou a so záujmom, presne tak ako počúvali ich otcovia a tiež starí otcovia.

Na moju otázku, ako to, že mladých zaujímajú príbehy starších, som dostával často odpoveď, že azda je to preto, že to tak bolo vždy, že starí rozprávali mladým. Iný muž vravel, že tieto príbehy sú odnepamäti v ich kultúre a tiež mladší vedia, že je to jeden zo spôsobov, ako sa predávajú cenné skúsenosti po celé generácie. Faktom bolo, že v príbehoch sa neobjavuje žiadne dávanie príkazov alebo odporúčaní, čo by mladší mali alebo nemali robiť. Sú tam jednoducho ukryté príbehy a múdrosti života.

Aj tu na Slovensku vnímam, že mnoho starších mužov ma hlbokú múdrosť v sebe i skúsenosti, ktoré by radi rozpovedali mladším, ale tých, ktorí by naslúchali, jednoducho niet.

A tak si často berú svoje príbehy so sebou do hrobu. V tomto zariadení, kde sa so staršími mužmi stretávam, trávia muži jeseň svojho život kvôli tomu, že už buď nikoho z rodiny nemajú, rodina o nich nejaví záujem, alebo je im tu lepšie ako doma s rodinou. Tu im je dopriaty servis, pozornosť a opatera, ktoré doma z rôznych dôvodov nedostávajú. Ich vek sa pohybuje medzi 65timi až 80timi rokmi, ale žiaden z nich nepotrebuje 24h pomoc od personálu, každý z nich vie chodiť bez pomoci druhých, každý sa vie najesť a obriadiť sám. V podstate každý z nich by bol rád doma s rodinou. A takmer každý má skúsenosti a príbehy, ktoré by rád povedal ďalej. Sú hrdí na svoje deti, ale tie o nich dnes často nemajú záujem alebo nemajú na nich čas. Často sú deti to jediné, čo tu chceli na tomto svete zanechať a byť na ne hrdý.

Kým sa dostávame k ich príbehom, prejaví sa takmer u každého ľútosť za život ktorý žili resp. za život ktorý chceli žiť, mohli žiť ale z rôznych dôvodov nežili. Ľutujú, že netrávili viac času so svojou ženou, že boli radšej s kolegami a v práci alebo s kamarátmi v krčme ako so svojou ženou, že práca im bola prednejšia ako syn alebo dcéra. Ľutujú, že udreli svoju ženu alebo dieťa, že sa viac nevenovali svojim tajným snom. Je im ľúto, že na sklonku života by možno aj chceli niečo zmeniť, ale vzťahy v rodinách sú už tak nalomené alebo bez dôvery a úcty, že nevidia priestor niečo meniť a mnohí už aj rezignovali. Tu a tam syn alebo dcéra prídu občas na návštevu ale po krátkom rozhovore a obligátnych otázkach ako sa majú a čo majú nové, znova rýchlo odchádzajú naspäť do svojich životov. K niektorým starým mužom neprichádza na návštevu už vôbec nikto. A to majú často rozvetvenú a veľkú rodinu.

Mnohokrát cítim u starších mužov veľký smútok za život, ktorý viedli.

To, o čom často slýchavam na rôznych seminároch a čítam v knihách je, že muž, aby žil naplnený život, musí mať víziu,jeho život musí niekam smerovať. Dokonca už aj rôznych pobytov v lese, v tme a vision-questov je už doslova ako maku. Je dobre, že sa to deje a je skvelé, že sa hovorí už aj medzi mužmi o téme zmyslu života a jeho vízie, smerovaní, ale stále je tam niečo, čo mi tam chýba. Ako aj názov vision quest vraví v doslovnom preklade, ide o hľadanie, snaha o nájdenie vízie v živote. A tak sa javí, že sa mnohí z nás aj v životoch za niečim naháňame a nie sme si istí, že je to pre nás správny smer. A tu v domove dôchodcov stretávam mnohých mužov, ktorí svoju víziu mali a aj ju žili. A čuduj sa svete, takmer všetci tu sú smutní a vravia, že ich život si predstavovali úplne inak.

Tak ako to je v skutočnosti s tou víziou? Pretože existuje príslovie: „kde nieje vízia, ľud hynie“

Jedná z možných odpovedí je jednoduchá.

„My muži sme uverili tomu, že náš život, naša vízia je skrytá v práci, v budovaní kariéry“

Všetci poznáme vyjadrenia, bez práce nie sú koláče, komu sa nelení, tomu sa zelení. A tak mnohí z nás dnes vieme presne povedať, čo by sme chceli v rámci kariéry dokázať, kam by sme sa chceli na kariérnom rebríčku vypracovať.

Keď kladiem starým mužom otázku, aby každý sám seba ohodnotil na stupnici od 1 do 10, pričom 10 je najlepšie, aký bol otec a partner, tak väčšina odpovedí sa pohybuje medzi jedničkou a trojkou, čo je veľmi chabá vizitka pre mužov, manželov a otcov.

Ako vravím, nie všetci, ale mnohí muži dnes vedia, čo by chceli dokázať v pracovnom živote. A dôkazom toho, že je táto téma kariernej vízie v spoločnosti z môjho pohľadu preceňovaná a bohužiaľ často osamelá v kontexte toho, aký život chceme žiť, je práve to, ako smutne hovoria muži o svojom živote na sklonku ich životov. Čo ale vnímam na Slovensku v posledných mesiacoch a rokoch je aj to, že už mnohí mladší muži prichádzajú na to, že naháňať sa len za kariérou, vlastniť stále viac a viac, dosahovať stále vyšších cieľov vo firmách je síce fajn, ale život to skutočnou hĺbkou nenapĺňa. A zisťujú, že hmotné statky im úsmev, šťastie a pokoj v duši neprináša.

Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá každý deň billboardami a reklamami smeruje našu pozornosť k materiálnym veciam. Chápte ma prosím správne, je v poriadku byť bohatý a úspešný vo svojej práci a vlastniť hmotné statky. Chýba tu len porozumenie, že v našich životoch je potrebná rovnováha aj v druhej časti, ktorá je nemenej dôležitá a kde sa dajú nájsť esenciálne a podstatné ciele našej životnej cesty.

Vo vízii a plánoch ohľadom kariéry a práce majú muži dosť často úplne jasno.

Ešte sa stretávam občas s tým, že muži majú jasno v tom, akým mužom chcú byť alebo sa chcú stať, akého chce, aby ho ľudia poznali, v čom chcú byť dobrí mimo svojej práce a prípadne, čo chcú, aby o nich ľudia hovorili, keď tam práve niesú. A tu často my muži hráme veľmi dobre rôzne roly. Muž je často iný v práci, iný medzi priateľmi a úplne iný je doma. Nie je výnimkou, že muž manažér, ktorý v práci vládne tvrdou rukou je doma poslušný a tichý manžel, vyhýbajúci sa konfliktom.

Takže popri vízii a cieľoch ohľadom kariéry a práce to môžeme nazvať cieľom a víziou osobnou.

A tu to často končí.

Je smutné, že v našej spoločnosti je pre mužov, otcov a manželov ešte stále tak málo podpory, vedenia a povzbudenia, aj keď aj na mužskom tvorení je budúcnosť spoločnosti závislá. Samozrejme úloha ženy je nemenej dôležitá pre spoločnosť. Je pravdou, že mnoho mužov už vystúpilo z toho kolesa pre škrečkov a začali pátrať a mnohí aj nachádzať cestu k naplneniu svojho života. Muži sa začínajú stretávať na mužských kruhoch, na konferenciách pre mužov a otcov alebo pri prednáškach a seminároch pre mužov a páry.

Dnes v televízii môžeme vidieť mnoho relácií pre ženy, pre mamy, v regáloch nájdeme niekoľko rôznych časopisov pre mamy ale takmer žiadny ak vôbec nejaký pre otcov. Pre mužov nájdeme časopisy najmä s moto tématikou alebo so sporo odetými dámami. Možno si poviete, ale veď mužom to takto vyhovuje. Práca, telka, auto, krčma, futba, kamaráti a občas rodina a manželka. No poviem vám, tak ako som písal vyššie, s vekom prichádza silná pravdivosť do mužských sŕdc a hláv.