Rodičia mi dali meno Jozef a narodil som sa pred 40 rokmi. Som muž, partner a otec a všetky roly si náramne užívam a nachádzam v nich potešenie. Po ôsmych rokoch ciest po svete, hľadania a hlavne nachádzania odpovedí som sa pred pár rokmi rozhodol prevziať zodpovednosť za svoj život a stať sa kráľom svojho života a tvoriť pre dobro nielen moje, ale aj mojej rodiny a okolitého sveta. Môj život je dnes naplnený radosťou z toho, čo tvorím a robím.
Niekoľko rokov podporujem a inšpirujem mužov, otcov, chlapcov na ich ceste k zdravej mužskosti, aby sa ženyv dôvere a úctemohli oprieť o MUŽA a matky uvideli vo svojich synoch MUŽA. Podporujem rodiny na ich ceste k sebapoznávaniu a rastu v radosti na základe hier zozbieraných z celého sveta.
Môj príbeh
Keď sa zamyslím na tým, kto som dnes, tak vystihuje to najlepšie týchto pár slov.
Som muž, ktorý žije, nielen existuje a prežíva svoje dni. Žijem život v plnosti v tele, na duši i na duchu. Osvojujem si zručnosti a postoje, ktoré ma napĺňajú radosťou a šťastím, tak, aby bolo dobre nielen mn, mojej milej žene, ale aj mojej rodine, mojim kolegom a môjmu okoliu. Žijem autenticky, v láske a v integrite s tým, čomu v hĺbke srdca verím. A tak to aj žijem. Prevzal som zodpovednosť za svoj život ale cítim zodpovednosť aj za svet v plnej úcte a dôvere k životu. Som pánom svojho života.
Sprevádzam mužov, ktorí našli odvahu sa pozrieť na svoje tiene a stanoviť si zámer opustiť nefunkčné modely správania a stať sa inšpirujúcim mužom nasledujúcim svoje sny a túžby v dôvere v život. Sprevádzam otcov a ich synov prostrednícvom iniciačných rituálov na ich ceste z veku chlapca do veku mladého muža. Dávam možnosť rodinám pri rodinných stretnutiach zažiť si cez hlboké hry zo sveta nahliadnuť do sveta každej rodiny, do vzťahov a uvidieť, čo v rodine funguje a čo nie a zároveň posilňujeme dôveru, rozhodnosť, láskavosť, zodpovednosť.
Robí mi veľkú radosť vidieť ako sa muži, chlapci, ženy i dievčatá menia k lepším verziam seba samých.
Ako som žil pred niekoľkými rokmi?
Po ukončení vysokej školy som opustil Slovensko ako popolvár, ktorý šiel na skusy do sveta. Po roku 2007 som žil so svojou ženou v Salzburgu, hrdý na to, kam som to až dotiahol, bez pomoci iných, bol som rád, keď ma chválili, aký som šikovný a bol som hrdý na to, v akom krásnom meste a ako dobre žijem a ten pocit dôležitosti, že som zodpovedný za zákazníkov na polovici zemegule ma vťahoval do nevýdanej pýchy a ilúzie o tom, aký dobrý život žijem. Trávil som prácou väčšinu svojho času, tak ako ma to naučili a uveril som, že je správne takto žiť, že takto muž má prežiť svoj život.
„Bol som presvedčený, že je to tá najsprávnejšia mužská cesta.“
Už pred odchodom do Rakúska ma trápili nevýdané zdravotné problémy s nohou. K tomu sa pridali silné alergie, ktoré mi nedali doslova dýchať. Chodiť som mohol stále menej a menej, bolesť nohy sa stupňovala, až po niekoľkých mesiacoch som chodiť nemohol vôbec. Prvýkrát som ležal v nemocnici, vystriedal som x špecialistov a odpoveď bola, že potrebujem oddychovať a ležať, pretože v podstate nevedeli mi pomôcť inak. Hneval som sa na celý svet, na nohu, na lekárov, že mi nedokážu pomôcť.
Potom sa k tomu pridalo logické vyústenie môjho vzťahu so ženou, odcudzili sme sa jeden druhému a aj kvôli neschopnosti riešiť vzťahové záležitosti a konflikty sme sa rozišli. Boli to pre mňa všetko najbolestnejšie životné skúsenosti. Zažíval som silné pocity zlyhania, dával som vinu za rozpad manželstva svojej exmanželke a vlastne som vinil všetkých ostatných za to, čo sa mi deje v zdraví i v osobnom živote.
„V tých chvíľach som nemal ani tušenia aký veľký dar sa v tej veľkej bolesti skrýval“
Žil som heslom, nevzdám sa a schovával som svoje slabosti, zlyhania a pocity. Síce obmedzene ale bol som aj naďalej neustále na cestách po Ázii, Afrike a v takmer každej európskej krajine.Už to ale nebolo len o práci, stále viac a viac som využíval možnosť popri pracovných záležitostiach stretávať starších ľudí, rozprávať sa s nimi o hodnotách a zmysle života a sledovať ich v ich živote.Nechápal som, že nieje ich prvoradým záujmom vlastniť viac a viac, mať novšie a väčšie auto alebo dosiahnuť vyšší obrat vo firme. Pomaly sa mi začínali rozliepať oči ako malému mačiatku po narodení. A aj keď pri radách od starších mužov žien v horách v Číne som ešte stále kývol rukou nad nezmyselnými vetami o tom, že choroby a zlyhania sú darom a ukazujú mi aký život vediem a a ako svoj život žijem.
„Vraveli mi, život ti vždy ukáže odpoveď, či žiješ dobrý život. Stačí sa len uvedomiť si to, uvidieť, nájsť nové návyky a zručnosti a žiť to. A pravdou je, že aj bolesť nohy aj alergie pominuli po tom, čo som si vzal rady múdrejších v Ázii k srdcu. To boli prvé chvíle, keď som zakúsil aké to je, prevziať zodpovednosť za svoj život.
V tom období som sa začal zamýšľať nad tým, čím sa líši spokojný človek od nespokojného. Inými slovami, čo odlišuje šťastného človeka od nešťastného.Pátral som, čítal som, naďalej som hovoril so staršími i múdrejšími a pomaly som začal nachádzať odpovede. Život som uvidel ako rieku a jej dva brehy boli životné priestory, z ktorých sa na život môžem dívať. Breh, priestor odporu k životu a druhý breh, priestor spojenia so životom. Dva priestory, dva brehy, dva moje postoje, z ktorých sa môžem rozhodnúť dívať na život, na svet, na ľudí. Prvý z nich je postoj odporu, kde zažívam strachy, nedôveru, negatívne emócie, smútok a obviňovanie alebo sa môžem dívať na život z priestoru spojenia. Z priestoru, kde je cítiť dôveru a úctu v život, kde je cesta k uvedomeniu si seba samého, kde zažívanie súcitu miesto ľútosti je prirodzeným javom, kde je možné zažívať radosť v tvorení a nasledovaní svojho sna. Jednoducho nechať život, nech sa rozvíja sám podľa božieho plánu a ja mu môžem plne dôverovať. Aká je úroveň uvedomenia, taká je aj voľba. A tá voľba predstavuje najťažšiu a najdôležitejšiu odvahu a zručnosť v mojom živote, pretože práve ona určila to, akým smerom bude môj život smerovať, či budem nariekať, sťažovať sa, ľutovať, obviňovať a len existovať alebo prevezmem zodpovednosť za svoj život, naplním ho radosťou, tvorivosťou, láskou a smerovaním k celistvosti.
Na mojej ceste som stretol mnoho učiteľov, navštívil som mnoho seminárov a škôl, ktoré mi veľa dali. Niektoré školy a učiteľov som po čase opustil, lebo nerezonovali s mojim srdcom a videl som tam, že je aj pre učiteľov veľká výzva neskĺznuť do ilúzie neomylnosti a pýchy.
Výcviky a školy, na ktoré som obzvlášť hrdý sú škola etikoterapie, ktorej základy postavil múdry český muž Ctibor Bezděk a Vladimír Červenák, výcvik Mužská Sila a učenie Budhu a Ježiša Krista.
To je moja cesta…a to som ja…ja na ceste k celistvosti…
A môj zámer je ŽIŤ môj život a byť kráľom svojho života vo vďačnosti, láske a dôvere k Bohu, v zodpovednosti a úcte k sebe a k celému svetu. A rozhodol som sa robiť to, čo mi robí radosť a robiť to pre dobro nielen svoje ale aj svojej milej rodiny a môjho blízkeho okolia a sveta.
Keď nám Boh posiela darček, zabalí ho do životnej výzvy. A čím väčší darček sa skrýva pod obalom, tým väčšia výzva to je.